Bolo to ráno ako každé iné. "Odviezol som manželku do práce a išiel som ku švagrinej po dcérku, mal som ju odviesť na vyšetrenie. Posadil som ju do sedačky na zadnom sedadle, sadol som si za volant a chcel naštartovať. Zrazu som zistil, že neviem hýbať pravou rukou. Snažil som rozcvičiť si prsty, ale ruka ostávala bezvládna. Otočil som sa dozadu k malej, mala vtedy asi štyri roky, a chcel som jej vysvetliť, že sa budeme musieť vrátiť k tete. Začala sa smiať - oci, prečo rozprávaš tak smiešne? Vtedy som si uvedomil, že mi stŕpol jazyk a nezrozumiteľne "brblem",“ opisuje Richard Fides (37) udalosť spred siedmich rokov.

Typický chlap

„Zvonil mi telefón, na displeji sa mi ukázalo manželove číslo. Vybavovala som práve iný hovor, pomyslela som si - veď to nebude nič vážne, počká. Keď som po desiatich minútach vyzváňania zdvihla, ozval sa mi vystrašený sestrin hlas. Vyhŕkla, že nevie, čo má robiť, lebo Rišo má bezvládnu ruku, vykrivený kútik a problém s rečou. Okamžite som vedela, že treba volať pohotovosť. Zhodou okolností som mesiac pred tým čítala v časopise Zdravie článok o cievnej mozgovej príhode a o jej príznakoch a niečo som si preštudovala aj na internete. Hneď som si pospájala súvislosti,“ spomína na hrozné chvíle Ľubica Fidesová.

O manžela sa bála už dlhší čas: „Stavali sme dom, mali sme malé dieťa a čakali druhé. Rišo pracoval v nadnárodnej korporácii, neustále bol pod obrovským tlakom. Mal nadváhu, lebo nešportoval a stravoval sa nepravidelne a nezdravo, vypil jeden pohár vody za deň. Silné bolesti hlavy riešil tabletkami. Na preventívnej prehliadke mu zistili zvýšený cholesterol a nedostatok železa. Moje upozornenia, že by mal zmeniť životosprávu, však nebral vážne. Ako typický chlap tvrdil, že mu nič mi nie.“

Vyplazte jazyk, vystrite ruku!

Richard súhlasne pritakáva a pokračuje: „Pamätám si, že švagriná mala dispečerovi do telefónu opísať môj stav. Dával jej pokyny, ktoré mi tlmočila. Mal som zdvihnúť ruku a vystrieť ju pred seba, vyplaziť jazyk, zapískať, lusknúť prstami. Nič z toho som nedokázal. Ale stále som si myslel, že som v poriadku. Presviedčal som seba aj švagrinú - stačí mi voda, tabletka proti bolesti a spánok. Až neskôr som si uvedomil, ako som svoj stav podcenil.“ Našťastie, dom, v ktorom bývala švagriná, sa nachádzal vzdušnou čiarou len kilometer od nemocnice. Sanitka prišla o pár minút a odviezla Richarda na centrálny príjem. „Práve vtedy mali v nemocnici pokazené cétečko. Paradoxne, možno práve to bolo moje šťastie. Primár najprv rozmýšľal, že ma prevezú na vyšetrenie do inej nemocnice, ale napokon sa rozhodol, že mi rovno spravia magnetickú rezonanciu. Ukázala, že mám v drobnej mozgovej cievke krvnú zrazeninu. Ložisko bolo také malé, že ho počítačová tomografia nemusela odhaliť.“

Našťastie, dom, v ktorom bývala švagriná, sa nachádzal vzdušnou čiarou len kilometer od nemocnice. Sanitka prišla o pár minút a odviezla Richarda na centrálny príjem. „Práve vtedy mali v nemocnici pokazené cétečko. Paradoxne, možno práve to bolo moje šťastie. Primár najprv rozmýšľal, že ma prevezú na vyšetrenie do inej nemocnice, ale napokon sa rozhodol, že mi rovno spravia magnetickú rezonanciu. Ukázala, že mám v drobnej mozgovej cievke krvnú zrazeninu. Ložisko bolo také malé, že ho počítačová tomografia nemusela odhaliť.“

Zachránili ho

Lekári mu čo najrýchlejšie spravili všetky potrebné vyšetrenia. Už vedeli, že bojujú o každú minútu života. Injekčná trombolýza, ktorá mala mladému mužovi zriediť krv a rozpustiť nebezpečný trombus v mozgu, sa dá totiž úspešne zrealizovať len do štyroch hodín. Liek sa podáva do tela cez infúziu. Našťastie, všetko prebehlo bez komplikácií. Richard chcel po dvadsiatich minútach vstať a odísť s manželkou domov: „Cítil som sa ako zdravý človek. Lenže také jednoduché to nebolo. Sestrička mi prikázala vrátiť sa do postele. Celú noc ma sledovala na monitore a každú hodinu mi odoberala krv kvôli zrážanlivosti.“ Lekári si ho nechali v nemocnici ešte týždeň, pátrali po príčine porážky.

„Nezistili však žiadnu, ani genetickú. Som presvedčená, že hlavným spúšťačom bol u manžela zlý životný štýl. Stres, nadváha, málo pohybu a silné bolesti hlavy v kombinácii s dehydratáciou spravili svoje,“ myslí si Ľubica.

Zmenil životný štýl

Prvých päť rokov po porážke bolo pre mladých manželov psychicky veľmi náročných. „Pre pacienta ide o veľmi rizikové obdobie. Má totiž až o päťdesiat percent vyššie riziko, že sa cievna príhoda zopakuje. V noci som sa budil so strachom, že mi opäť ochrnula ruka a stratil som reč. Nikomu okrem manželky som o tom nehovoril,“ prezrádza Richard.

„Stále som ho kontrolovala. Keď okolo prešla sanitka s húkačkou, hneď som mu volala, či náhodou nie je v nej. Keď nezdvihol telefón, rozbúchalo sa mi srdce a predstavovala som si to najhoršie,“ priznáva Ľubica.

„Keby som dostal cievnu mozgovú príhodu pred dvadsiatimi rokmi, asi by som skončil na invalidnom vozíku alebo by som zomrel. Trombolýza sa vtedy ešte nerobila. Uvedomil som si, že musím zmeniť vo svojom živote veľa vecí, lebo druhú šancu už nemusím dostať,“ myslí si Richard.

Pochopil, že kariéra nie je všetko a onedlho si našiel novú, menej stresovú prácu. Má pri nej viac času na seba aj rodinu. Zmenil stravovanie a výrazne schudol. "Predtým som mal na tanieri len cestoviny, pizzu a bagety, teraz jem najmä bielkoviny, zeleninu a ovocie. S manželkou chodíme tri, štyri razy do týždňa cvičiť do fitcentra. Tréner vie o mojej diagnóze, pripravil mi vhodné silové cviky, ktoré kombinujem s kardiom.“ Richardov ošetrujúci lekár najprv nesúhlasil, ale keď videl, ako sa pacientovi po roku upravil cholesterol, upokojil sa.

Chýba osveta

Manželia Fidesovci založili pred pol rokom občianske združenie, ktoré si dalo za cieľ zvýšiť povedomie laikov aj lekárov o cievnej mozgovej príhode. „Tri roky po Richardovi dostal mŕtvicu náš kamarát, tiež tridsiatnik. Pred pár desaťročiami by sme si ako pacienta s takým ochorením predstavili sedemdesiatročného seniora. Dnes však pribúda nielen štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ale aj mladých vo veku dvadsať až tridsať rokov," objasňuje Ľubica a pokračuje:

"Uvedomili sme si, že väčšina ľudí má o mozgovej príhode veľmi málo informácií a nevie identifikovať jej príznaky. Pritom je veľmi dôležité včas ich rozpoznať. Čím skôr zavoláte k postihnutému záchranku, tým skôr ho privezú na urgentný príjem a dostane vhodnú liečbu, ktorá ho vráti do normálneho života. Chceme ľudí upozorňovať aj na rizikové faktory, ktoré vedú k vzniku tohto ochorenia. Tými sú najmä vysoký krvný tlak, zanedbaná alebo neliečená cukrovka, fibrilácia predsiení alebo Fábryho choroba, zriedkavé ochorenie krvi.“

Hodinky na krku

Podľa jej manžela treba zlepšiť treba aj samotný manažment pacienta: „Na Slovensku máme vynikajúcich odborníkov a dostatok špecializovaných pracovísk. Problémom však je koordinácia operačných zložiek. Operátori na dispečingu niekedy nepošlú k pacientovi sanitku hneď. A keď sa dostane na centrálny príjem, stane sa, že sedí na chodbe a čaká na počítačovú tomografiu či magnetickú rezonanciu s ľuďmi, ktorí sú vopred objednaní. Nechcem podceňovať iné ochorenia, ale myslím si, že pacient s podozrením na cievnu mozgovú príhodu by mal mať prednosť. Čas je pre neho rozhodujúci. Vo Francúzsku mu zavesia na krk špeciálne hodinky odrátavajúce štyri hodiny, počas ktorých sa dá spraviť trombolýza. Pri trombektómii, čo je druhý typ liečby, je to šesť hodín."

U nás úspešne liečime len okolo desať percent pacientov. V Česku je to približne dvadsať percent a vo vyspelých západných krajinách tridsať. "Pacient, ktorý včas neodstane liečbu, ostáva v trvalej invalidite alebo umiera. To je vážna tragédia pre rodinu a ekonomické dôsledky pre spoločnosť,“ upozorňuje Richard Fides.

Často sa stane, že pacient zľahčuje situáciu a presviedča príbuzných, aby nevolali sanitku. Porážka však nemusí mať spočiatku dramatický priebeh, postihnutému sa reč môže po pár minútach vrátiť a zmiznú aj iné príznaky. Pacienta treba v každom prípade čo najskôr dopraviť do nemocnice, aj proti jeho vôli, lebo riziko, že sa jeho stav horší, sa postupne zvyšuje. Zbadáte na ulici človeka, ktorý sa potáca, spadne, zvracia, nezrozumiteľne rozpráva a pôsobí ako opilec? Nepodceňujte situáciu a presvedčte sa, či náhodou nemá príznaky cievnej mozgovej obrny. V takom prípade okamžite volajte číslo 155 alebo 112.